Kapitola 5-zvrchovanosť Boha v zatratenia. (AW Pink)
"Hľa, preto dobroty a prísnosť Božiu." (# Ro 11:22)
V poslednej kapitole sa pri liečbe zvrchovanosti Boha Otca v spásy, sme skúmali sedem častí, ktoré predstavujú ho ako robiť výber z detí muža, a predestinating certain tie majú byť v zhode s obrazom jeho Syna. Premýšľavý čitateľ bude samozrejme pýtať, a čo z tých, ktorí neboli "vyvolení k večnému životu?" Odpoveď, ktorá je zvyčajne vracia k tejto otázke, a to aj tých, ktorí sa hlásia k tomu, čo Písmo učí o Božej zvrchovanosti, je, že Boh prechádza od non-elect, necháva sám ísť svojou vlastnou cestou, a nakoniec sa vrhá do ohnivého jazera, pretože oni odmietli jeho cestu, a odmietol spasiteľa jeho poskytovania. Ale to je len časť pravdy, na strane druhej-tá, ktorá je najviac urážlivej telesnou myseľ-je buď ignorované, alebo odmietané.
S ohľadom na strašný vážnosťou téme tu pred nami, s ohľadom na skutočnosť, že dnes takmer všetky-aj tých, ktorí sa hlásia k Calvinists-odmietnuť a odstúpiť od tejto doktríny, a vzhľadom na to, že toto je jeden z bodov v našej knihe, ktorá je vypočítaná tak, aby zvýšila najviac kontroverzné, cítime, že rozšírené vyšetrovanie tohto aspektu pravdy Božej je požadovaná. Že je táto časť predmetu zvrchovanosti Boha je hlboko tajomný sme slobodne dovoliť, a napriek tomu, že nie je žiadny dôvod, prečo by sme mali odmietnuť. Problém je, že, v dnešnej dobe, je tu veľa, ktorí dostávajú výpovede len Boh, aby ak môžu uspokojivo účet pre všetky dôvody, a dôvody pre jeho správanie, čo znamená, že budú akceptovať nič, ale ten, ktorý môže byť meraný v drobné stupnice vlastných obmedzených kapacít.
Uvádza vo svojom nejlysejší podobe bod teraz je potrebné zvážiť, je, Boh foreordained niektoré z nich k zatratenie? Že veľa bude večne zatracený vyplýva z Písma, že každý z nich bude posudzovať podľa jeho diela a žať, ako má zasiate, a že v dôsledku jeho "prekliatie je len," (# Ro 03:08) Rovnako je isté, a že Boh rozhodol, že nie sú-elect by si mali zvoliť kurz sa riadi teraz sa zaväzujú, že dokázať.
Z toho, čo bolo pred nami v predchádzajúcej kapitole o voľbe určitej ku spáse, to by nevyhnutne nasledovať, aj keď biblia bola tichá, na to, že tam musí byť zamietnutie ďalších. Každá voľba, zrejme a nevyhnutne znamená odmietnutie, kde nie je vynechanie nemôže existovať žiadna možnosť voľby. Ak tam bude nejaký Boh zvolil na spasenie, (#) 2th 02:03 tam musí byť ostatným, ktorí nie sú volení na spasenie. Ak tam sú niektoré, ktoré dal Otec ku Kristovi, (# Joh 6:37) tam musí byť osobami, ktorým nedal ku Kristovi. Ak tam sú niektoré, ktorých mená sú zapísané v knihe života Baránka, (# Re 21:27) musí existovať iné, ktorých mená nie sú písané tam. Že toto je prípad, že by sme sa v plnom rozsahu preukázať nižšie.
Teraz všetko bude vedomie, že od začiatku sveta Boh iste vopred vyhliadol a predvídali, kto by a kto by sa prijať Krista ako svojho Spasiteľa, teda v tom, že aj narodenie, aby tie on vedel, že odmietajú Krista, on nevyhnutne vytvoril im k zatrateniu. Všetko, čo možno povedať v odpovedi na to je, No, keď Boh vopred vedel týchto regiónov by sa odmietajú Krista, ale on robil nie dekrétom, že by mali. Ale to je žobranie o skutočná otázka sporná. Boh mal jednoznačný dôvod, prečo stvoril muža, konkrétny účel, prečo on vytvoril to a to individuálne, a so zreteľom na večné určenie svojho stvorenia, bol zaviazal buď to, že tento človek by mal tráviť večnosť v nebi, alebo že tento človek by mal tráviť večnosť v Lake of Fire. Ak je potom on netušil, že sa pri tvorbe určitej osoby, že táto osoba by pohŕdajú a odmietnutie Spasiteľa, ale vedel to vopred on, však, priniesol túto osobu do existencie, potom je jasné, on navrhol, a ustanovil, že táto osoba by mala byť večne stratený. Opäť, viera je dar Boží, a účel dať len na niektoré, zahŕňa cieľ nie je, aby to ostatným. Bez viery nie je spasenie-"Ten, kto verí, bude odsúdený"-teda v prípade, že boli niektoré z Adamových potomkov, na ktoré bol zaviazal, aby neposkytovali viery, musí byť, pretože on bol vysvätený, že by mali byť zatratený.
Nielenže neexistuje žiaden únik z týchto záverov, ale história potvrdzuje je. Pred Božie vtelenie, o takmer dvetisíc rokov, drvivá väčšina ľudstva boli ponechané nemajú aj vonkajšími prostriedkami milosti, populárny aj bez hlásanie Božieho slova a bez písomného zjavenia jeho vôle. Pre mnoho dlhých storočí bol Izrael jediný národ, ktoré božstvo zapožičaný špeciálne objav sám-"Kto v čase minulosti utrpeli všetky národy chodiť v ich vlastné spôsoby, ako" (# Ac 14:16) - "Vy ste len (Izrael) Aj známe zo všetkých čeľadí krajiny. "(# Am 03:02) V dôsledku toho, ako všetky ostatné národy boli pozbavené hlásaní Božieho slova, oni boli cudzie viere, že príde tak. (# Ro 10:17) Tieto národy boli nielen neznalý Boh sám, ale cestu k nemu, prosím, na skutočný spôsob prijatia s ním, a prostriedky na dosiahnutie večnej radosti zo seba.
Teraz keby Boh chcel svoje spásy, nebol by zapožičaný im prostriedky spásy? Nebol by im všetky veci potrebné na tento účel? Ale je nesporné skutočnosti, že on robil nie. Ak teda môže Božstva, dôsledne, s jeho spravodlivosti, milosrdenstvo a zhovievavosť, odoprieť niektoré prostriedky milosti, a zavrel ich do hrubej tme a neveru (za hriechy svojich predkov, generácií predtým), prečo by bolo považované za nezlučiteľné s jeho dokonalosti na vylúčenie určitých osôb, veľa z milosti sám, a od toho večného života, ktorý je spojený s tým? vidieť, že on je Pán a suverénny zneškodňovateľ obidva konce, na ktoré sa rozumie olovo, a prostriedky, ktoré vedú k tomuto účelu?
Zostupuje na naše vlastné deň, a tie v našej vlastnej krajine-vynechaný takmer unnumberable davy unevangelized pohanských-nie je zrejmé, že existuje veľa žijúcich v krajinách Kde je zvestované jest, pozemky, ktoré sú plné kostolov, ktorí die cudzinci k Bohu a Jeho Svätosti? Pravda, prostriedky milosti boli v blízkosti svojich rukách, ale mnoho z nich nevedel. Tisíce sa rodia do domovov, kde sa učili od detstva, že všetci kresťania ako pokrytci a kazatelia ako oblúk humbugs. Iní sú poučení od kolísky v rímskom katolicizmu, a sú vyškolení, aby na evanjelické kresťanstvo ako smrtiace kacírstva, a Biblia ako kniha veľmi nebezpečné pre nich čítanie. Iní, chovaných v "Christian Science" rodiny, viem už z pravej evanjelium Krista, ako robiť unevangelized pohanov. Prevažná väčšina z nich zomiera v úplnej neznalosti cestou mieru. Teraz nie sme nútení k záveru, že to nie je Božia vôľa komunikovať milosti s nimi? Keby jeho vôľu bolo inak, nebol by v skutočnosti poskytnuté jeho milosťou k nim? Ak teda bola vôľa Božia, v čase, odmietnuť im jeho milosť, musí byť jeho vôľa zo všetkých večnosti, pretože jeho vôľa je, ako on sám, rovnaký včera, a dnes i naveky. Nech sa nemalo zabúdať, že Božie providences sú ale prejavy jeho vyhlášok: to, čo Boh robí v čase je len to, čo zamýšľal vo večnosti-jeho vlastnej vôle bytia sama príčinou všetkých jeho činov a pracuje. Preto z jeho skutočne opustilo niekoľko mužov v konečnom impenitency a nevere my určite získať to bolo jeho večný odhodlanie, aby tak urobil, a v dôsledku toho, že niektorí z reprobated pred založením sveta.
V Westminster priznania je povedal, "Boh od večnosti urobil z najviac múdry a svätý obhajcom podľa svojej vlastnej vôle, slobodne a nezmeniteľne vopred určiť akékoľvek stáva." Neskoro pán FW Grant-a najviac opatrní a obozretní študent a spisovateľ-komentovanie tieto slová, povedal: "Je to perfektne, božsky pravda, že Boh ustanovil pre svoju vlastnú slávu vôbec stáva." Teraz, keď tieto vyhlásenia sú pravdivé, nie je doktrína zatratenie stanovených nimi? Čo sa v ľudskej histórii, je jedna vec, ktorá sa stane každý deň? Čo ale, že muži a ženy zomierajú, prejsť von z tohto sveta do beznádejnej večnosť, večnosť utrpenie a žiaľ. Ak teda Boh foreordained vôbec ide prejsť potom musí mať rozhodol, že obrovské množstvo ľudí, by mala prejsť von z tohto sveta bez chuti trpieť večne v Lake of Fire. Priznať všeobecné premisu, nie je konkrétny záver neodvratný?
V odpovedi na predchádzajúcu odseku čitateľ môže povedať, to všetko je proste uvažovania, logické nepochybne, ale zatiaľ samotné závery. Dobre, budeme teraz poukazujú, že okrem vyššie uvedené závery, že je mnoho pasáží Písma svätého, ktoré sú väčšinou jasné a definitívne vo výučbe na tomto slávnostnom tému, priechody, ktoré sú príliš hladké byť nepochopený a príliš silný, aby sa vyhol. Zázrak je, že tak veľa dobrých mužov poprel svoje nepopierateľné tvrdil.
"Joshua vojnu dlho so všetkými tými kráľovi. Nebolo to mesto, ktoré uzavrel mier s Izraelčanmi, uložte Hevea Gibeónu: všetky ostatné, ktoré sa v bitke. Za to bol Pán zatvrdil ich srdce, že by mali prísť do boja s Izraelom, že on by mohol zničiť úplne, a že oni by mohli mať žiaden prospech, ale že on by mohol zničiť, tak ako prikázal Hospodin Mojžišovi. "( # Jos 11:18-20) Čo by mohlo byť jasnejšie, než je toto? Tu bol veľký počet Kenaanců, ktorých sŕdc Hospodin zatvrdil, koho on mal purposed úplne zničiť, ku komu on ukázal, "nie láskavosť". Pripusťme, že sú zlé, nemorálne, modlářský, boli horšie ako nemorálne, modlářský kanibali z Južného mora ostrovy (a mnohých iných miestach), ktoré Boh dal skrze evanjelium John G. Paton! Určite nie. Tak prečo nie Jehova príkaz Izrael učiť Kenaance jeho zákonmi a nariadiť im o obete pravého Boha? Je zrejmé, pretože mal označené von pre ničenia, a ak áno, že je od večnosti.
"Hospodin dal všetko, čo pre seba: áno, aj svévolníka pre zlý deň .." (# Pr 16:4) To, že Hospodin urobil všetko, snáď každý čitateľ tejto knihy umožnia: že urobil všetko pre sám nie je tak široko veril. Že Boh nás urobil, a nie pre naše vlastné dobro, ale pre seba, nie pre naše vlastné šťastie, ale pre jeho slávu, je, však, opakovane potvrdený v Písme-Re 4:11. Ale # Pr 16:4 ide dokonca ešte ďalej: je výslovne vyhlasuje, že urobil Hospodin svévolníka pre zlý deň: že bol jeho dizajn v poskytovaní nich. Ale prečo? Nemá # Ro 9:17 povedzte nám, "Pre povedal vraví Písmo faraonovi, aj na tento účel som zobudil teba, aby som mohol ukázať svoju silu v tebe, a že moje meno mohlo byť vyhlásené po celej krajine!" Boh urobil bezbožného, že na konci roka, môže preukázať, "jeho moc"-preukázať, že tým, že ukazuje, čo ľahkou záležitosťou je pre neho podmaniť nejzavalitější rebel a zvrhnúť jeho najmocnejšou nepriateľ.
"A potom budem vyznávať im Nikdy som vás nepoznal: Choďte odo mňa, vy, činitelia neprávosti." (# Mt 7:23) V predchádzajúcej kapitole bolo preukázané, že sa slová "vedieť" a "informovanosť" pri použití k Bohu v Písme, mať referenčné nie len na jeho jasnozrivosť (tj jeho nahé znalosti vopred), ale k jeho znalosti aprobácia. Keď Boh povedal Izraelu: "Ste len som sa poznal zo všetkých čeľadí krajiny," (# Am 03:02) je zrejmé, že má na mysli: "Vy len som sa žiadneho priaznivého zreteľom na." Keď sme vo # Ro 11:02 Boh nezavrhol svoj ľud (Izrael), ktoré si vopred vyhliadol, "je zrejmé, že to, čo bolo znamenalo, je:" Boh nemá nakoniec odmietla, že ľudia, ktoré si zvolil ako predmet svojej lásky-cf. # De 7:7,8. Rovnakým spôsobom (a to je jediná možná cesta) máme rozumieť # Mt 7:23. V deň rozsudku hovoriť bude Hospodin veľa, "Nikdy som vás nepoznal." Všimnite si, že je viac než len "Ja viem, že nie." Svojho čestného vyhlásenia bude: "Nikdy som vás nepoznal"-jsi nikdy predmety z mojich aprobácia. Porovnajme to s "Ja viem, (láska) moje ovce, a ja poznám (miloval), z bane." (# Joh 10:14) "ovce," jeho vyvoleným, ďalej len "pár" robí "viem," ale odsúdiť, non-elect, že "veľa", vie, ne-ne, dokonca ani pred stvorením sveta vedel, že je-on "nikdy" vedel, že je!
V # Ro 9:1-33 doktríny zvrchovanosti Božej v jej žalobe ako sa volí, a odsúdiť liečených po dobu dĺžky. Podrobný výklad tejto významnej kapitoly by bolo nad naše súčasnej oblasti pôsobnosti, všetko, čo môžeme esej je zdržiavať sa na časti, ktoré najviac jasne nesie na aspekt témy, ktoré teraz uvažujeme.
# 9:17 Ro "Za ku vraví Písmo faraonovi, aj na rovnaký cieľ som zobudil teba, aby som mohol ukázať moje, moc v tebe, a že moje meno mohlo byť vyhlásené po celej krajine." Tieto slová odkazujú nás Späť na # Ro 9:13 a # Ro 9:14. V láske # Ro 9:13 Božej Jákob a jeho nenávisť k Ezav sú deklarované. V # Ro 9:14 to je otázka: "Je tu nespravodlivosť s Bohom?" A tu v # Ro 9:17 apoštol pokračuje vo svojej odpovedi na námietku. Môžeme to urobiť lepšie, ako citovať z komentárov Calvina na tento verš. "Sú tu dve veci je potrebné zvážiť,-predurčenia faraóna zničiť, ktorá má byť uvedená do minulosti, a predsa skryté vôľu Božiu,-a potom, dizajn tohto, ktorý mal vyjadriť meno boha. Ako mnoho tlmočníkov, snažia sa upraviť túto pasáž, zvrhlík, musíme najskôr poznamenať, že pre slovo "ja som zobudil teba," alebo vzbudil, v hebrejčine je, "ja som vymenoval," podľa ktorého sa zdá, že Boh, navrhovanie ukázať, že kontumácia faraónovho by nemala brániť ho vyslobodiť svoj ľud, nielen potvrdzuje, že jeho hnev boli uvedené do neho, a že on mal pripravené prostriedky na to obmedziť jeho pohyb, ale že on aj tak zámerne vysvätený , a dokonca aj na tento účel,-že on by mohol vykazovať viac preslávené dôkazy o svojej vlastnej moci. "Bude potrebné poznamenať, že Calvin dáva ako sila hebrejské slovo, ktoré Paul robí" Na tento účel som zobudil teba, " - "Ja som vymenoval." Ako je to slovo, na ktoré doktrínu a argument verše obracia by sme ďalej zdôrazniť, že pri tejto citáciu z 9:16 # Ex apoštol výrazne odchyľuje od Septuaginty-verzie potom v bežnom používaní, a z ktorej najčastejšie cituje-a náhradky ustanovenia pre prvý, ktorý je daný Septuaginty: namiesto "Na tomto účte si ty sa zachovali," dáva "Pre tento samom závere som zobudil teba!"
Ale my teraz musí zaoberať sa podrobnejšie u faraóna, ktorý sumarizuje v konkrétny príklad veľkej kontroverzie medzi človekom a jeho Maker. "Teraz, keď som vystrel ruku, aby som udrie ak ťa aj tvoj ľud morom, a budeš odrezaný od krajiny. A vo veľmi listine pre tento dôvod som zobudil teba, pre preukázať v tebe mojich silách, a že moje meno, môže byť vyhlásená za celej krajine. "(# Ex 9:15,16) Po týchto slovách ponúkame nasledujúce Komentár:
Po prvé, my vieme to od # Ex 14:1-15:27 že faraon bol zrezaný, že bol odrezaný od Boha, že on bol zrezaný v samom strede jeho bezbožnosti, aby bol vyobcován nie je z dôvodu choroby, ani o chorobách, ktoré sú incident sa na vek, ani podľa toho, čo muži termín nehoda, ale odrezaná okamžitým ruka Božia v rozsudku.
Po druhé, to je milý, že Boh vzkriesil faraónovi pre túto veľmi end-to ", ho prerušil," čo v jazyku nového zákona znamená "zničil." Boh nikdy nie je nič bez predchádzajúceho design. Vo čo mu bolo, pri zachovaní ho cez detstva a detstva, pri zvyšovaní ho na trón v Egypte, Boh jeden koniec v dohľade. Že taký bol Boží zámer vyplýva z jeho slov k Mojžišovi, ako zostúpil do Egypta, aby dopyt po faraónovi, že Jehovových ľudia by mali mať možnosť ísť cestou troch dní 'na púšť, aby mu pokloniť-"A Hospodin povedal Mojžišovi: keď ideš na návrat do Egypta, snaž, aby si všetky tie zázraky pred faraónom, ktoré som vložil do tvojich rúk: Ale ja zatvrdím jeho srdce, že sa nenechá ľud odísť. "(# Ex 4:21 ) Ale nielen to, bola vyhlásená za Božie dizajn a účel dlho pred týmto. Štyristo rokov skôr Boh povedal Abrahámovi: "Viete o istotu, že bude tvoje semeno pohostinu v krajine, ktorá nie je ich, a slúžiť im, a trápit ich budú za štyristo rokov, a tiež, že národ, ktorému budú slúžiť, budem súdiť. " (# Ge 15:13,14) Z týchto slov je zrejmé (a národ a jeho kráľa sa pozrel na ako jeden v Starom zákone), že Božie účel vznikla dávno predtým, než dal faraon bytia.
Po tretie, posúdenie rokovania Božie s faraon je jasné, že Egypt je kráľ bol vskutku "plavidlo hnevu montovaných do ničenia." Umiestnenými na trón Egypta, s opraty vlády v ruke, posadil sa ako hlava národa, ktorý zaberal Prvá pozícia medzi národmi sveta. Tam bol žiadny iný panovník na svete schopný riadiť ani diktovať faraónovi. Ak chcete taká závrat výšku urobil Boh zvýšiť túto odsúdiť, a takýto priebeh bol prirodzený a nevyhnutný krok k príprave mu za jeho posledný osud, pretože to je božská axióma, že "pýcha ide pred zničením a pozdvižení ducha predchádza pád." Ďalej,-a to je veľmi dôležité si uvedomiť, a veľmi významná-Boh odstráni od faraóna jednu jazdu tam obmedzenia, ktorá bola vypočítaná pôsobiť ako kontrola nad ním. The dané faraóna neobmedzených právomocí kráľa bolo nastavenie ho predovšetkým právne vplyv a kontrolu. Ale okrem toho Boh odstránený Mojžiš z jeho prítomnosti a kráľovstvo. Mojžiš, ktorý nielen že bol zručný vo všetkých múdrosti Egypťanov, ale tiež boli chované v domácnosti faraónovho, vznikla zostať v tesnej blízkosti trónu, nemôže existovať žiadna pochybnosť, ale jeho príklad a vplyv bol silný šek na kráľa špatnost a tyranii. To, aj keď nie jedinou príčinou, bola zjavne jedným z dôvodov, prečo Boh poslal Mojžiša do Madiana, pre to bolo počas jeho neprítomnosti, že Egypt je neľudské kráľ rámovanie jeho najkrutejšie edikty. Boh navrhnuté, odstránením tohto obmedzenia, aby faraónovi plnú možnosť naplniť vrchovatú mieru svoje hriechy, a zreje sa za jeho úplne zaslúžené, ale predurčená zrúcanina.
Za štvrté, Boh "odolné" srdce, keď vyhlásil, že by. (# Ex 4:21) To je plne v súlade s vyhláseniami o Písmo sväté-"Prípravy na srdce u človeka, a odpoveď jazyka, je od Pána" (# Pr 16:1) " kráľovo srdce je v rukách Pána, ako rieky s vodou, on obracia sa kamkoľvek chce. " (# Pr 21:1) Ako všetci ostatní králi, faraónovej srdce bolo v rukách Pána, a Boh mal obaja pravý a silu premeniť ju kamkoľvek sa mu zachce. A páčilo sa mu zle od žalúdka ono proti všetkým dobre. Boh odhodlaný brániť faraóna z poskytovania jeho žiadosť skrze Mojžiša, aby prepustili Izraela, kým mu plne pripravení ho pre jeho konečné zvrhnutie, a pretože nič menšieho by úplne fit ho Boh, zatvrdil jeho srdce.
Nakoniec, je to hodný zvážení vedomie, ako sa ospravedlnenie Boha v jeho rokovaniach s faraóna boli plne potvrdené. Najviac pozoruhodné je zistenie, že máme faraónovho vlastný svedectvo v prospech Boha a proti sebe! V # Ex 9:15,16 sme sa dozvedeli, ako sa Boh povedal faraónovi, za akým účelom mu ho vzkriesil, a # Ex 9:27 sme povedali, že faraónskych povedal: "Zhrešil som tento čas: Pán je spravodlivý, a ja a moji ľudia sú bezbožní. "Mark, že to bolo povedané na faraónovi potom, čo on vedel, že Boh ho vzkriesil, aby sa" ho prerušil, "potom, čo jeho závažné rozhodnutie bolo zaslané na neho, potom, čo sa zatvrdil jeho vlastné srdce. Do tejto doby faraóna bol docela zrelý pre rozhodnutie, a plne pripravení sa rozhodnúť, či Boh mal zranil, alebo či sa mu snažil zraniť Boha, a on sa plne uznáva, že on mal "zhrešil", a že Boh bol "spravodlivý." Znovu; sme svedkami Mojžiša, ktorý bol plne oboznámený s rokovaniami Božej k faraónovi. Počul na začiatku, čo bol Boží design v spojení s faraóna bol svedkom Božej rokovania s ním, on poznamenal, jeho "dlhé utrpenie", k tomuto plavidlu hnevu namontovanej na ničenie, a konečne mal uvidel ho odrezať v božím súdom v Červenom mori. Ako potom bol ohromený Mojžiš? Má zvýšiť výkrik nespravodlivosti? Chce sa odvážia poplatok Boh s neprávosťou? Ďaleko od nej. Miesto toho, on hovorí: "Kto je podobný tebe, ó Hospodine, medzi bohmi? Kto je ako ty, nádherné, v svätosti, hrozný v chváli, robí divy! "(# Ex 15:11)
Bol Mojžiš dojatý mstivý duch, keď videl, Izraela Arch Enemy "cut off" od vody Červeného mora? Určite nie. Ale odstrániť navždy pochybnosti na tomto skóre, je ešte potrebné pripomenúť, ako že svätí v nebi, potom, čo bol svedkom bolesti rozsudky Božej, prihláste sa v speve "pieseň Mojžiša služobníka Božieho, a pieseň Jahňacie riekol: Veliké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane Bože všemohúci, spravodlivé a pravdivé sú tvoje cesty, si kráľ národov. "(# Re 15:3) Tu je potom vyvrcholenie, a úplné a konečné ospravedlnenie rokovania Božej s Pharaoh. Svätí na nebi zapojiť do spevu pieseň Mojžiša, v ktorom tento Boží služobník oslávil Jehovových chválu zvrhnúť faraóna a jeho hostiteľa, vyhlasuje, že v tom herectvo Boh nebol nespravodlivý, ale spravodlivé a pravdivé. Musíme veriť, preto, že sudca celej zeme si právo pri vytváraní a ničenia táto nádoba hnevu, faraóna.
Prípad faraóna stanovuje zásadu, a ilustruje doktrínu zatratenie. Ak Boh skutočne reprobated faraóna, môžeme právom k záveru, že zavrhnutí všetci iní koho on robil nie predurčuje byť v zhode s obrazom jeho Syna. Tento záver apoštol Pavol zjavne vychádza z osudu faraóna, v # Ro 9:1-33, potom, čo s odkazom na účel Božie vo zvyšovaní až faraóna, on pokračuje, "preto". Prípad faraóna je zavedený preukázať doktrínu zatratenie ako náprotivok doktríny volieb.
Na záver by sme povedali, že pri formovaní faraóna Bohom zobrazená ani spravodlivosti, ani nespravodlivosť, ale len jeho holé zvrchovanosť. Vzhľadom k tomu, Potter je suverénny pri formovaní nádoby, takže Boh je zvrchovaný pri formovaní mravný agenti.
# Ro 9:18 "Preto jest mu milosť, na ktorom bude mať zľutovanie, a koho chce, zatvrzuje". "Preto" oznamuje všeobecný záver, ktorý apoštol čerpá zo všetkých povedal v troch predchádzajúcich veršov poprel, že Boh je nespravodlivý v milujúci Jakobovi a Ezav nenávidia, a najmä to platí zásada ilustrovaný v rokovaní Božej s Pharaoh. To všetko stopy späť na suverénny vôli Stvoriteľa. Miluje jeden a nenávidí iné, že vykonáva milosrdenstvo a niektoré ďalšie stvrdne, bez ohľadu na čokoľvek zachrániť svoje zvrchované vôle.
To, čo je najviac repelent na telesnú myseľ vo vyššie uvedenom verši je odkaz na spevnenie-"Koho chce, zatvrzuje"-a to je práve tu, že tak veľa komentátorov a expositors mať pančované pravdu. Medzi najčastejšie názor je, že apoštol hovorí o nič viac než súdne kalenie, tj opustil Bohom, pretože tieto predmety svoju neľúbosť najprv odmietol jeho pravdu a opustili ho. Tí, ktorí tvrdia, pre tento výklad odvolanie ako biblia ako # Ro 01:19-26-Boh vydal je, že je (pozri súvislosti), ty, kto poznal Boha ešte oslávený ho nie ako Boh. (# Ro 1:21) senát sa tiež na # 2th 2:10-12. Ale je potrebné poznamenať, že slovo "stvrdne" sa nevyskytuje v žiadnom z týchto pasáží. Ale ďalšie, my tvrdia, že # Ro 9:18 nemá žiadny odkaz, čo na súdne "kalenie." Apoštol nie je tam hovorí o tých, ktorí už obrátili chrbtom na pravde Božej, ale namiesto toho, on sa zaoberá zvrchovanosť Božiu, Božie suverenitu, ako je zrejmé nielen v tom milosrdenstva, ktoré sa mu zapáči, ale aj vo spevnenie koho sa mu zapáči. Presné slová sú ", ktorého sa"-nie "všetci, ktorí odmietli svoju pravdu" - "on zatvrzuje," a to, prichádza bezprostredne po zmienke o faraóna, jasne stanovuje ich význam. Prípad faraóna je jednoduché, aj keď človek jeho glosy urobil svoje najlepšie skryť pravdu.
(# Ro 9:18) "Preto jest mu milosť, na ktorom bude mať zľutovanie, a koho chce, zatvrzuje". This affirmation of God's sovereign “hardening” of sinners' hearts—in contradistinction from judicial hardening—is not alone. Mark the language of #Joh 12:37-40 “But though he had done so many miracles before them, yet they believed not on him: that the saying of Isaiah the prophet might be fulfilled, which he spake, Lord, who hath believed our report? and to whom hath the arm of the Lord been revealed? Therefore they could not believe (why?), because that Isaiah said again, he hath blinded their eyes, and hardened their hearts (why? Because they had refused to believe on Christ? This is the popular belief, but mark the answer of Scripture) that they should not see with their eyes, nor understand with their heart, and be converted, and I should heal them.” Now, reader, it is just a question as to whether or not you will believe what God has revealed in his Word. It is not a matter of prolonged searching or profound study, but a childlike spirit which is needed, in order to understand this doctrine.
(# Ro 9:19) "Ale ak povieš ku mne, prečo by sa toho ani nenazdal ešte karhá? Alebo kto by odolal jeho vôľu? "Nie je to veľmi námietka, ktorá je vyzývajú dnes? Sila apoštola otázky sem sa zdá byť toto: Vzhľadom k tomu, všetko je závislé na Božiu vôľu, ktorá je nenávratná, a pretože to vôľa Božia, podľa ktorej môže robiť všetko ako suverénny-pretože on môže mať zľutovanie na koho sa mu zapáči mať zľutovanie, a môžu odmietnuť milosrdenstva a spôsobiť trest, na ktorom sa rozhodne urobiť-prečo on nie bude mať zľutovanie na všetky tak, aby boli poslušné, a tak dal zistení závady mimosúdnou cestou? Teraz treba najmä poznamenať, že apoštol nie je poprieť podkladu, na ktorom námietky spočíva. Nehovorí Boh nenájde chybu. Ani on povedal: Muži môžu brániť jeho vôli. Okrem toho, že nevysvetľuje preč námietku slovami: ste úplne misapprehended môj zmysel, keď som povedal, "koho on závetu sa chová vľúdne, a koho sa mu zapáči sa chová hrozne." Ale on hovorí: "'prvý, to je námietka nemáte žiadne právo, aby sa ', a potom,' To je námietka nemáte dôvod, aby sa '"(pozri Dr Brown). Táto námietka bola absolútne neprípustná, pretože bola odpoveď proti Bohu. To bolo sťažovať si, argumentujú proti, čo Boh urobil!
(# Ro 9:19) "Ale ak povieš ku mne, prečo, či sa ešte karhá? Alebo kto by odolal jeho vôľu? "Jazyk, ktorý apoštol tu stavia do úst námietky je tak prostý a upresnil, že nedorozumenie by mal byť nemožné. Prečo by sa toho ani nenazdal ešte karhá? A teraz, čitatelia, čo môže tieto slová znamenajú? Formulujte svoje vlastné odpovede pred zvážením naše. Môže platnosť apoštola otázku byť iné, ako je toto: Ak je pravda, že Boh má "milosrdenstvo", na koho sa mu zapáči, a tiež "stuhne", ktoré sa mu zapáči, potom čo sa stane s ľudskou zodpovednosť? V takom prípade mužov je nič lepšie, ako bábky, a ak je to pravda, potom by bolo nespravodlivé, aby Boh "nájsť chybu", s jeho bezmocným tvorom. Označiť slovo "potom"-chceš povedať, potom sa ku mne-on štáty (false) záver alebo záver, ktorý námietku vychádza z toho, čo apoštol bolo samozrejmosťou. A ochranná známka, mojej čitateľa, apoštol ľahko videl doktrínu formuloval by mal zvýšiť túto veľmi námietku, a pokiaľ to, čo sme písali v celej tejto knihe provokuje, v niektorých najmenej (všetky, ktorých telesné mysli nie tlmený boží milosti) rovnaké námietky, potom musí byť buď preto, že sme sa prezentovali doktrína, ktorá je stanovená v # Ro 9:1-33, alebo preto, že ľudská povaha sa zmenila od doby apoštola deň. Zoberme si teraz zvyšok poézie. (#) Ro 09:19 Apoštol opakuje rovnaká námietka v mierne odlišnej podobe-opakuje to tak, že jeho význam nemusí byť mis-sunderstood to, "Alebo kto by odolal jeho vôľu?" Je zrejmé, že túto tému v rámci okamžité diskusie sa vzťahuje k "Božej vôle", tj jeho suverénne cesty, čo potvrdzuje to, čo sme povedali vyššie, na (# Ro 9:17,18), kde sme tvrdili, že to nie je súdne kalenie, ktorá je z hľadiska (to je, kalenie kvôli predchádzajúcom zamietnutí pravdy), ale suverénne "kalenie", to je, "pritvrdenie" z padlých a hriešny tvor pre žiadny iný dôvod ako ten, ktorý väzí v suverénny vôle Božej. A preto otázka, "Kto odolal jeho vôľu?" Čo potom robí apoštol povedal v odpovedi na tieto námietky?
{#Ro 9:20} “Nay but, O man, who art thou that repliest against God? Shall the thing formed say to him that formed it, Why hast thou made me thus?” The apostle, then, did not say the objection was pointless and groundless, instead, he rebukes the objector for his impiety. He reminds him that he is merely a “man,” a creature, and that as such it is most unseemly and impertinent for him to “reply (argue, or reason) against God.” Furthermore, he reminds him that he is nothing more than a “thing formed,” and therefore, it is madness and blasphemy to rise up against the former himself. Ere leaving this verse it should be pointed out that its closing words, “Why hast thou made me thus” help us to determine, unmistakably, the precise subject under discussion. In the light of the immediate context what can be the force of the “thus?” What, but as in the case of Esau, why hast thou made me an object of “hatred?” What, but as in the case of Pharaoh, Why hast thou made me simply to “harden” me? What other meaning can, fairly, be assigned to it?
It is highly important to keep clearly before us that the apostle's object throughout this passage is to treat of God's sovereignty in dealing with, on the one hand, those whom he loves—vessels unto honour and vessels of mercy, and also, on the other hand, with those whom he “hates” and “hardens”—vessels unto dishonour and vessels of wrath.
(# Ro 9:21-23) Či hrnčiar nemá moci nad hlinou, z tej istej hrudy, aby urobil jednu nádobu ku cti, a inú ku potupu? Čo keď Boh chcel ukázať svoj hnev a zjaviť svoju moc, zvládnutiu vo mnohé trpezlivosti nádoby hnevu, pripravené na zahynutie: A že by mohol oznámiť bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, kteréž vyššie pripravil k sláve. V týchto veršoch apoštol predloží úplné a konečné odpovede na vznesené námietky palcov (# Ro 9:19) Po prvé, on sa pýta: "Či hrnčiar nemá moci nad hlinou?" Atď Je potrebné poznamenať, slovo tu si "moc" je iný v gréckom z jednej poskytnutej "moc" v (# Ro 9:22), kde to môže znamenať len jeho sila, ale tu v, (# Ro 9:21) moc hovorí, musí sa týkajú práv Stvoriteľa, alebo zvrchovaných právomocí, že tomu tak je, sa zdá z toho, že rovnaké grécke slovo, je zamestnaný v # Joh 1:12 - "Až ho prijali, dal im moc stať sa Božími deťmi "-čo, ako je známe, sa rozumie právo alebo výsada stať sa Božími deťmi. RV zamestnáva "právo" a to ako v # Joh 1:12 a # Ro 9:21.
(# Ro 9:21) "Či hrnčiar nemá moci nad hlinou z tej istej hrudy, aby urobil jednu nádobu ku cti, a inú ku potupu?", Že "hrnčiar" Tu je Boh sám je isté, z predchádzajúceho verše, kde apoštol pýta: "Kto si, že odmlouváš Bohu?" a potom, povedané v podmienkach údaj bol o použití, pokračuje, "sa tá vec vznikla povedať mu, že tvoria ju" atď Niektoré tam sú, ktorí rob by tieto slová ich sily tvrdením, že zatiaľ čo ľudská Potter je určité plavidlá, ktoré majú byť použité pre menej čestné účely ako ostatné, však, oni sú určené na vyplnenie nejaké dobré miesto. Ale apoštol nie je tu hovoria: "Či hrnčiar nemá moci nad hlinou z tej istej hrudy, aby jednu nádobu ku čestné využitie a ďalším menej čestné využitie," ale on hovorí o nejakej "plavidlá" odkazy " k dis česť. "Je pravda, samozrejme, že Božia múdrosť sa ešte úplne potvrdený, v roku, rovnako ako zničenie odsúdiť bude presadzovať svoje slávy-, v čom je ďalší verš nám hovorí.
Ere passing to the next verse let us summarize the teaching of this and the two previous ones. In {#Ro 9:19} two questions are asked, “Thou wilt say then unto me, Why doth he yet find fault? For who hath resisted his will?” To those questions a threefold answer is returned. First, in {#Ro 9:20} the apostle denies the creature the right to sit in judgment upon the ways of the Creator—”Nay, but, O man who art thou that repliest against God? Shall the thing formed say to him that formed it, Why hast Thou made me thus?” The apostle insists that the rectitude of God's will must not be questioned. Whatever he does must be right. Second, in {#Ro 9:21} the apostle declares that the Creator has the right to dispose of his creatures as he sees fit—”Hath not the potter power over the clay, of the same lump, to make one vessel unto honour, and another unto dishonour?” It should be carefully noted that the word for “power” here is exousian—an entirely different word from the one translated “power” in the following verse (“to make known his power”), where it is dunamin. In the words “Hath not the potter power over the clay?” it must be God's power justly exercised, which is in view—the exercise of God's rights consistently with his justice, — because the mere assertion of his omnipotency would be no such answer as God would return to the questions asked in. {#Ro 9:19} Third, in, {#Ro 9:22,23} the apostle gives the reasons why God proceeds differently with one of his creatures from another: on the one hand, it is to “shew his wrath” and to “make his power known;” on the other hand, it is to “make known the riches of his glory.”
”Hath not the potter power over the clay of the same lump, to make one vessel unto honour, and another unto dishonour?” Certainly God has the right to do this because he is the Creator. Does he exercise this right? Yes, as #Ro 9:13,17 clearly show us—”For this same purpose have I raised thee (Pharaoh) up”.
{#Ro 9:22} “What if God, willing to show his wrath, and to make his power known, endured with much longsuffering the vessels of wrath fitted to destruction”. Here the apostle tells us in the second place, why God acts thus, ie, differently with different ones—having mercy on some and hardening others, making one vessel unto honour and another unto dishonour. Observe, that here in {#Ro 9:22} the apostle first mentions “vessels of wrath,” before he refers in {#Ro 9:23} to the “vessels of mercy.” Why is this? The answer to this question is of first importance: we reply, Because it is the “vessels of wrath” who are the subjects in view before the objector in. {#Ro 9:19} Two reasons are given why God makes some “vessels unto dishonour:” first, to “show his wrath,” and secondly “to make his power known”—both of which were exemplified in the case of Pharaoh.
One point in the above verse requires separate consideration—”Vessels of wrath fitted to destruction.” The usual explanation which is given of these words is that the vessels of wrath fit themselves to destruction, that is, fit themselves by virtue of their wickedness; and it is argued that there is no need for God to “fit them to destruction,” because they are already fitted by their own depravity, and that this must be the real meaning of this expression. Now if by “destruction” we understand punishment, it is perfectly true that the non-elect do “fit themselves,” for everyone will be judged “according to his works;” and further, we freely grant that subjectively the non-elect do fit themselves for destruction. But the point to be decided is, Is this what the apostle is here referring to? And, without hesitation, we reply it is not. Go back to #Ro 9:11-13: did Esau fit himself to be an object of God's hatred, or was he not such before he was born? Again; did Pharaoh fit himself for destruction, or did not God harden his heart before the plagues were sent upon Egypt?—see #Ex 4:21!
#Ro 9:22 is clearly a continuation in thought of {#Ro 9:21} and #Ro 9:21 is part of the apostle's reply to the questions raised in #Ro 9:20: therefore, to fairly follow out the figure, it must be God himself who “fits” unto destruction the vessels of wrath. Should it be asked how God does this, the answer, necessarily, is, objectively, — he fits the non-elect unto destruction by his fore-ordinating decrees. Should it be asked why God does this, the answer must be, to promote his own glory, ie, the glory of his justice, power and wrath. “The sum of the apostle's answer here is, that the grand object of God, both in the election and the reprobation of men, is that which is paramount to all things else in the creation of men, namely, his own glory” (Robert Haldane).
{#Ro 9:23} “And that he might make known the riches of his glory on the vessels of mercy, which he had afore prepared unto glory.” The only point in this verse which demands attention is the fact that the “vessels of mercy” are here said to be “afore prepared unto glory.” Many have pointed out that the previous verse does not say the vessels of wrath were afore prepared unto destruction, and from this omission they have concluded that we must understand the reference there to the non-elect fitting themselves in time, rather than God ordaining them for destruction from all eternity. But this conclusion by no means follows. We need to look back to #Ro 9:21 and note the figure which is there employed. “Clay” is inanimate matter, corrupt, decomposed, and therefore a fit substance to represent fallen humanity. As then the apostle is contemplating God's sovereign dealings with humanity in view of the Fall, he does not say the vessels of wrath were “afore” prepared unto destruction, for the obvious and sufficient reason that, it was not until after the Fall that they became (in themselves) what is here symbolized by the “clay.” All that is necessary to refute the erroneous conclusion referred to above, is to point out that what is said of the vessels of wrath is not that they are fit for destruction (which is the word that would have been used if the reference had been to them fitting themselves by their own wickedness), but fitted to destruction; which, in the light of the whole context, must mean a sovereign ordination to destruction by the Creator. We quote here the pointed words of Calvin on this passage—”There are vessels prepared for destruction, that is, given up and appointed to destruction; they are also vessels of wrath, that is, made and formed for this end, that they may be examples of God's vengeance and displeasure. Though in the second clause the apostle asserts more expressly, that it is God who prepared the elect for glory, as he had simply said before that the reprobate are vessels prepared for destruction, there is yet no doubt but that the preparation of both is connected with the secret counsel of God. Paul might have otherwise said, that the reprobate gave up or cast themselves into destruction, but he intimates here, that before they are born they are destined to their lot.” With this we are in hearty accord. #Ro 9:29 does not say the vessels of wrath fitted themselves, nor does it say they are fit for destruction, instead, it declares they are “fitted to destruction,” and the context shows plainly it is God who thus “fits” them—objectively by his eternal decrees.
Though #Ro 9:1-33 contains the fullest setting forth of the doctrine of Reprobation, there are still other passages which refer to it, one or two more of which we will now briefly notice:—
”What then? That which Israel seeketh for, that he obtained not, but the election obtained it, and the rest were hardened.” {#Ro 11:7 RV} Here we have two distinct and clearly defined classes which are set in sharp antithesis: the “election” and “the rest;” the one “obtained,” the other is “hardened.” On this verse we quote from the comments of John Bunyan of immortal memory:—”These are solemn words: they sever between men and men—the election and the rest, the chosen and the left, the embraced and the refused. By 'rest' here must needs be understood those not elect, because set the one in opposition to the other, and if not elect, whom then but reprobate?”
Writing to the saints at Thessalonica the apostle declared, “For God hath not appointed us to wrath, but to obtain salvation by our Lord Jesus Christ.” {#1Th 5:9} Now surely it is patent to any impartial mind that this statement is quite pointless if God has not “appointed” any to wrath. To say that God “hath not appointed us to wrath,” clearly implies that there are some whom he has “appointed to wrath,” and were it not that the minds of so many professing Christians are so blinded by prejudice, they could not fail to clearly see this.
”A Stone of stumbling, and a Rock or offence, even to them who stumble at the Word, being disobedient, whereunto also they were appointed”. {#1Pe 2:8} The whereunto manifestly points back to the stumbling at the Word, and their disobedience. Here, then, God expressly affirms that there are some who have been “appointed” (it is the same Greek word as in #1Th 5:9) unto disobedience. Our business is not to reason about it, but to bow to Holy Scripture. Our first duty is not to understand, but to believe what God has said.
”But these, as natural brute beasts, made to be taken and destroyed, speak evil of the things that they understand not; and shall utterly perish in their own corruption.” {#2Pe 2:12} Here, again, every effort is made to escape the plain teaching of this solemn passage. We are told that it is the “brute beasts” who are “made to be taken and destroyed,” and not the persons here likened to them. All that is needed to refute such sophistry is to inquire wherein lies the point of analogy between the “these” (men) and the “brute beasts?” What is the force of the “as”—but “these as brute beasts?” Clearly, it is that “these” men as brute beasts, are the ones who, like animals, are “made to be taken and destroyed:” the closing words confirming this by reiterating the same sentiment—”and shall utterly perish in their own corruption.”
”For there are certain men crept in unawares, who were before of old ordained to this condemnation; ungodly men, turning the grace of our God into lasciviousness, and denying the only Lord God, and our Lord Jesus Christ.” {#Jude 1:4} Attempts have been made to escape the obvious force of this verse by substituting a different translation. The RV gives: “But there are certain men crept in privily, even they who were of old written of beforehand unto this condemnation.” But this altered rendering by no means gets rid of that which is so distasteful to our sensibilities. The question arises, Where were these “of old written of beforehand?” Certainly not in the Old Testament, for nowhere is there any reference there to wicked men creeping into Christian assemblies. If “written of” be the best translation of “prographo,” the reference can only be to the book of the divine decrees. So whichever alternative be selected there can be no evading the fact that certain men are “before of old” marked out by God “unto condemnation.”
”And all that dwell on the earth shall worship him (viz. the Antichrist), every one whose name hath not been written from the foundation of the world in the Book of Life of the Lamb that hath been slain” (#Re 13:8, RV compare #Re 17:8). Here, then, is a positive statement affirming that there are those whose names were not written in the Book of Life. Because of this they shall render allegiance to and bow down before the Antichrist.
Here, then, are no less than ten passages which most plainly imply or expressly teach the fact of reprobation. They affirm that the wicked are made for the Day of Evil; that God fashions some vessels unto dis honour; and by his eternal decree (objectively) fits them unto destruction; that they are like brute beasts, made to be taken and destroyed, being of old ordained unto this condemnation. Therefore in the face of these scriptures we unhesitatingly affirm (after nearly twenty years careful and prayerful study of the subject) that the Word of God unquestionably teaches both Predestination and Reprobation, or to use the words of Calvin, “Eternal Election is God's predestination of some to salvation, and others to destruction”.
Having thus stated the doctrine of Reprobation, as it is presented in Holy Writ, let us now mention one or two important considerations to guard it against abuse and prevent the reader from making any unwarranted deductions:—
First, the doctrine of Reprobation does not mean that God purposed to take innocent creatures, make them wicked, and then damn them. Scripture says, “God hath made man upright, but they have sought out many inventions.” {#Ec 7:29} God has not created sinful creatures in order to destroy them, for God is not to be charged with the sin of his creatures. The responsibility and criminality is man's.
God's decree of Reprobation contemplated Adam's race as fallen, sinful, corrupt, guilty. From it God purposed to save a few as the monuments of his sovereign grace; the others he determined to destroy as the exemplification of his justice and severity. In determining to destroy these others, God did them no wrong. They had already fallen in Adam, their legal representative; they are therefore born with a sinful nature, and in their sins he leaves them. Nor can they complain. This is as they wish; they have no for holiness; they love darkness rather than light. Where, then, is there any injustice if God “gives them up to their own hearts' lusts!” {#Ps 81:12}
Second, the doctrine of Reprobation does not mean God refuses to save those who earnestly seek salvation. The fact is that the reprobate have no longing for the Saviour: they see in him no beauty that they should desire him. They will not come to Christ—why then should God force them to? He turns away none who do come—where then is the injustice of God fore-determining their just doom? None will be punished but for their iniquities; where then, is the supposed tyrannical cruelty of the Divine procedure? Remember that God is the Creator of the wicked, not of their wickedness; he is the Author of their being, but not the Infuser of their sin.
God does not (as we have been slanderously reported to affirm) compel the wicked to sin, as the rider spurs on an unwilling horse. God only says in effect that awful word, “Let them alone.” {#Mt 15:14} He needs only to slacken the reins of providential restraint, and withhold the influence of saving grace, and apostate man will only too soon and too surely, of his own accord, fall by his iniquities. Thus the decree of reprobation neither interferes with the bent of man's own fallen nature, nor serves to render him the less inexcusable.
Third, the decree of Reprobation in no wise conflicts with God's goodness. Though the non-elect are not the objects of his goodness in the same way or to the same extent as the elect are, yet are they not wholly excluded from a participation of it. They enjoy the good things of Providence (temporal blessings) in common with God's own children, and very often to a higher degree. But how do they improve them? Does the (temporal) goodness of God lead them to repent? Nay, verily, they do but “despise his goodness, and forbearance, and longsuffering, and after their hardness and impenitency of heart treasure up unto themselves wrath against the day of wrath.” {#Ro 2:4,5} On what righteous ground, then, can they murmur against not being the objects of his benevolence in the endless ages yet to come? Moreover, if it did not clash with God's mercy and kindness to leave the entire body of the fallen angels {#2Pe 2:4} under the guilt of their apostasy; still less can it clash with the Divine perfections to leave some of fallen mankind in their sins and punish them for them.
Finally, let us interpose this necessary caution: It is utterly impossible for any of us, during the present life, to ascertain who are among the reprobate. We must not now so judge any man, no matter how wicked he may be. The vilest sinner, may, for all we know, be included in the election of grace and be one day quickened by the Spirit of grace. Our marching orders are plain, and woe be unto us if we disregard them—”Preach the Gospel to every creature.” When we have done so our skirts are clear. If men refuse to heed, their blood is on their own heads; nevertheless “we are unto God a sweet savour of Christ, in them that are saved, and in them that perish. To the one we are a savour of death unto death; and to the other we are a savour of life unto life.” {#2Co 2:15,16}
We must now consider a number of passages which are often quoted with the purpose of showing that God has not fitted certain vessels to destruction or ordained certain ones to condemnation. First, we cite #Eze 18:31 —”Why will ye die, O house of Israel?” On this passage we cannot do better than quote from the comments of Augustus Toplady:—”This is a passage very frequently, but very idly, insisted upon by Arminians, as if it were a hammer which would at one stroke crush the whole fabric to powder. But it so happens that the “death” here alluded to is neither spiritual nor eternal death: as is abundantly evident from the whole tenor of the chapter. The death intended by the prophet is a political death; a death of national prosperity, tranquillity, and security. The sense of the question is precisely this: What is it that makes you in love with captivity, banishment, and civil ruin? Abstinence from the worship of images might, as a people, exempt you from these calamities, and once more render you a respectable nation. Are the miseries of public devastation so alluring as to attract your determined pursuit? Why will ye die? die as the house of Israel, and considered as a political body? Thus did the prophet argue the case, at the same time adding—”For I have no pleasure in the death of him that dieth saith the Lord God, wherefore, turn yourselves, and live ye. “This imports: First, the national captivity of the Jews added nothing to the happiness of God. Second, if the Jews turned from idolatry, and flung away their images, they should not die in a foreign, hostile country, but live peaceably in their own land and enjoy their liberties as an independent people.” To the above we may add: political death must be what is in view in #Eze 18:31,32 for the simple but sufficient reason that they were already spiritually dead!
#Mt 25:41 is often quoted to show that God has not fitted certain vessels to destruction—”Depart from me, ye cursed, into everlasting fire, prepared for the Devil and his angels.” This is, in fact, one of the principal verses relied upon to disprove the doctrine of Reprobation. But we submit that the emphatic word here is not “for” but “Devil.” This verse (see context) sets forth the severity of the judgment which awaits the lost. In other words, the above scripture expresses the awfulness of the everlasting fire rather than the subjects of it—if the fire be “prepared for the Devil and his angels” then how intolerable it will be! If the place of eternal torment into which the damned shall be cast is the same as that in which God's arch enemy will suffer, how dreadful must that place be!
Again: if God has chosen only certain ones to salvation, why are we told that God “now commandeth all men everywhere to repent?” {#Ac 17:3} That God commandeth “all men” to repent is but the enforcing of his righteous claims as the moral Governor of the world. How could he do less, seeing that all men everywhere have sinned against him? Furthermore; that God commandeth all men everywhere to repent argues the universality of creature responsibility. But this scripture does not declare that it is God's pleasure to “give repentance” {#Ac 5:31} to all men everywhere. That the apostle Paul did not believe God gave repentance to every soul is clear from his words in #2Ti 2:25 —”In meekness instructing those that oppose themselves; if God peradventure will give them repentance to the acknowledging of the truth.”
Again, we are asked, if God has “ordained” only certain ones unto eternal life, then why do we read that he “will have all men to be saved, and come to the knowledge of the truth?” {#1Ti 2:4} The reply is, that the words “all” and “all men,” like the term “world,” are often used in a general and relative sense. Let the reader carefully examine the following passages: #Mr 1:5 Joh 6:45,8:2 Ac 21:28,22:15 2Co 3:2 etc., and he will find full proof of our assertion. #1Ti 2:4 cannot teach that God wills the salvation of all mankind, or otherwise all mankind would be saved—”What his soul desireth even that he doeth!” {#Job 23:13}
Again; we are asked, Does not Scripture declare, again and again, that God is no “respecter of persons?” We answer, it certainly does, and God's electing grace proves it. The seven sons of Jesse, though older and physically superior to David, are passed by, while the young shepherd boy is exalted to Israel's throne. The scribes and lawyers pass unnoticed, and ignorant fishermen are chosen to be the apostles of the Lamb. Divine truth is hidden from the wise and prudent and is revealed to babes instead. The great majority of the wise and noble are ignored, while the weak, the base, the despised, are called and saved. Harlots and publicans are sweetly compelled to come in to the gospel feast, while self-righteous Pharisees are suffered to perish in their immaculate morality. Truly, God is “no respecter” of persons or he would not have saved me.
That the Doctrine of Reprobation is a “hard saying”—to the carnal mind is readily acknowledged—yet, is it any “harder” than that of eternal punishment? That it is clearly taught in Scripture we have sought to demonstrate, and it is not for us to pick and choose from the truths revealed in God's Word. Let those who are inclined to receive those doctrines which commend themselves to their judgment, and who reject those which they cannot fully understand, remember those scathing words of our Lord's, “O fools, and slow of heart to believe all that the prophets have spoken:” {#Lu 24:25} fools because slow of heart; slow of heart, not dull of head!
Once more we would avail ourselves of the language of Calvin: “But, as I have hitherto only recited such things as are delivered without any obscurity or ambiguity in the Scriptures, let persons who hesitate not to brand with ignominy those Oracles of Heaven, beware what kind of opposition they make. For, if they pretend ignorance, with a desire to be commended for their modesty, what greater instance of pride can be conceived, than to oppose one little word to the authority of God! as, 'It appears otherwise to me,' or 'I would rather not meddle with this subject.' But if they openly censure, what will they gain by their puny attempts against heaven? Their petulance, indeed, is no novelty; for in all ages there have been impious and profane men, who have virulently opposed this doctrine. But they shall feel the truth of what the Spirit long ago declared by the mouth of David, that God 'is clear when he judgeth'. {#Ps 51:4} David obliquely hints at the madness of men who display such excessive presumption amidst their insignificance, as not only to dispute against God, but to arrogate to themselves the power of condemning him. In the meantime, he briefly suggests, that God is unaffected by all the blasphemies which they discharge against heaven, but that he dissipates the mists of calumny, and illustriously displays his righteousness; our faith, also, being founded on the Divine Word, and therefore, superior to all the world, from its exaltation looks down with contempt upon those mists” (John Calvin).
In closing this chapter we propose to quote from the writings of some of the standard theologians since the days of the Reformation, not that we would buttress our own statements by an appeal to human authority, however venerable or ancient, but in order to show that what we have advanced in these pages is no novelty of the twentieth century, no heresy of the “latter days” but, instead, a doctrine which has been definitely formulated and commonly taught by many of the most pious and scholarly students of Holy Writ.
”Predestination we call the decree of God, by which he has determined in himself, what he would have to become of every individual of mankind. For they are not all created with a similar destiny: but eternal life is foreordained for some, and eternal damnation for others. Every man, therefore, being created for one or the other of these ends, we say, he is predestinated either to life or to death”—from John Calvin's “Institutes” (1536 AD) Book III, Chapter XXI entitled “Eternal Election, or God's Predestination of Some to Salvation and of Others to Destruction.”
We ask our readers to mark well the above language. A perusal of it should show that what the present writer has advanced in this chapter is not “Hyper-Calvinism” but real Calvinism, pure and simple. Our purpose in making this remark is to show that those who, not acquainted with Calvin's writings, in their ignorance condemn as ultra-Calvanism that which is simply a reiteration of what Calvin himself taught—a reiteration because that prince of theologians as well as his humble debtor have both found this doctrine in the Word of God itself.
Martin Luther is his most excellent work “De Servo Arbitrio” (Free Will a Slave), wrote: “All things whatsoever arise from, and depend upon, the divine appointments, whereby it was preordained who should receive the Word of Life, and who should disbelieve it, who should be delivered from their sins, and who should be hardened in them, who should be justified and who should be condemned. This is the very truth which razes the doctrine of free will from its foundations, to wit, that God's eternal love of some men and hatred of others is immutable and cannot be reversed.”
John Fox, whose Book of Martyrs was once the best known work in the English language (alas that it is not so today, when Roman Catholicism is sweeping upon us like a great destructive tidal wave!), wrote:—”Predestination is the eternal decreement of God, purposed before in himself, what should befall all men, either to salvation, or damnation”.
The “Larger Westminster Catechism” (1688)—adopted by the General Assembly of the Presbyterian Church—declares, “God, by an eternal and immutable decree, out of his mere love, for the praise of his glorious grace, to be manifested in due time, hath elected some angels to glory, and in Christ hath chosen some men to eternal life, and the means thereof; and also, according to his sovereign power, and the unsearchable counsel of his own will (whereby he extendeth or withholdeth favour as he pleases), hath passed by, and foreordained the rest to dishonour and wrath, to for their sin inflicted, to the praise of the glory of his justice”.
John Bunyan, author of “The Pilgrim's Progress,” wrote a whole volume on “Reprobation.” From it we make one brief extract:—”Reprobation is before the person cometh into the world, or hath done good or evil. This is evidenced by #Ro 9:11. Here you find twain in their mother's womb, and both receiving their destiny, not only before they had done good or evil, but before they were in a capacity to do it, they being yet unborn—their destiny, I say, the one unto, the other not unto the blessing of eternal life; the one elect, the other reprobate; the one chosen, the other refused.” In his “Sighs from Hell,” John Bunyan also wrote: “They that do continue to reject and slight the Word of God are such, for the most part, as are ordained to be damned”.
Commenting upon #Ro 9:22 “What if God willing to show his wrath, and to make his power known, endured with much longsuffering the vessels of wrath fitted to destruction” Jonathan Edwards (Vol. 4, p. 306—1743 AD) says, “How awful doth the majesty of God appear in the dreadfulness of his anger! This we may learn to be one end of the damnation of the wicked.”
Augustus Toplady, author of “Rock of Ages” and other sublime hymns, wrote: “God, from all eternity decreed to leave some of Adam's fallen posterity in their sins, and to exclude them from the participation of Christ and his benefits.” And again; “We, with the Scriptures, assert: That there is a predestination of some particular persons to life, for the praise of the glory of divine grace; and also a predestination of other particular persons to death for the glory of divine justice—which death of punishment they shall inevitably undergo, and that justly, on account of their sins”.
George Whitefield, that stalwart of the eighteenth century, used by God in blessing to so many, wrote: “Without doubt, the doctrine of election and reprobation must stand or fall together…I frankly acknowledge I believe the doctrine of Reprobation, that God intends to give saving grace, through Jesus Christ, only to a certain number; and that the rest of mankind, after the fall of Adam, being justly left of God to continue in sin, will at last suffer that eternal death which is its proper wages”.
”Fitted to destruction.” {#Ro 9:22} After declaring this phrase admits of two interpretations, Dr. Hodge—perhaps the best known and most widely read commentator on Romans—says, “The other interpretation assumes that the reference is to God and that the Greek word for 'fitted' has its full participle force; prepared (by God) for destruction.” This, says Dr. Hodge, “Is adopted not only by the majority of Augustinians, but also by many Lutherans.”
Were it necessary we are prepared to give quotations from the writings of Wycliffe, Huss, Ridley, Hooper, Cranmer, Ussher, John Trapp, Thomas Goodwin, Thomas Manton (Chaplain to Cromwell), John Owen, Witsius, John Gill (predecessor of Spurgeon), and a host of others. We mention this simply to show that many of the most eminent saints in bygone days, the men most widely used of God, held and taught this doctrine which is so bitterly hated in these last days, when men will no longer “endure sound doctrine;” hated by men of lofty pretensions, but who, notwithstanding their boasted orthodoxy and much advertised piety, are not worthy to unfasten the shoes of the faithful and fearless servants of God of other days.
Tagy: Sovereinity Božie
